Slovinsko: po stopách Julských Álp

Pred piatimi rokmi mi bolo Slovinsko na dosah v kempe a rafte na rieke Soča. Plány sa zrušili, ale ja som stále túžila splavovať horskú rieku vo Východných Alpách.

Ponuka vyraziť do Slovinska prišla nečakane po rozhodnutí tráviť čas s ľuďmi, ktorí sú pravdiví a dostatočne empatickí na to, aby zlé neduhy nemárnili životy iných. Po ťažkom polroku bol navyše výlet do Triglavského národného parku pohladením na duši.

Zo Slovenska cestovala veľká partia na dvoch autách, pretože krajinu sme chceli spoznať po vlastnej osi.

>>> More alebo hory? Ležanie na pláži, objavovanie krásnych miest alebo turistika? Ak sa neviete rozhodnúť, čomu dať počas vašej dovolenky prednosť, vyberte si Slovinsko.

Od Mariboru po jazero Bled

Do Slovinska sme sa dostali po diaľnici cez Budapešť, takže cesta ubehla pomerne rýchlo. Našou prvou zastávkou bol Maribor, druhé najväčšie mesto po Ľubľane, kde sme ochutnali prvú pleskavicu. Myslela som si, že je to ryba alebo pálenka :). Keď si tenkú fašírku s ajvarom objednali všetci, pridala som sa aj ja.

Po jedle sme sa chvíľu prešli mestom, ale na veľké spoznávanie nebol Maribor tým správnym miestom na našom zozname. Smerovali sme ďalej na západ k ikonickému jazeru Bled.

Jedno z najznámejších a najmalebnejších miest v Slovinsku sa nachádza v regióne Horné Kraňsko, ktoré obklopujú Alpy a krištáľovo čistá voda. Okolo jazera vedie chodník a v jeho strede na malom ostrove leží známy kostol Nanebovzatia Panny Márie. Ten sme si pozreli len z brehu. Vynechali sme tiež vyhliadku Mala Osojnica, pretože jazero Bled dnes nebolo našou konečnou zastávkou. Čakala nás cesta do nádherných Julských Álp.

Triglavský národný park

Úchvatné severozápadné Slovinsko z každej strany obklopovali hory v bezchybnej prírode. V podvečer sme dorazili do nášho cieľa, Julských Álp, ktoré sú súčasťou Triglavského národného parku.

Pomenovaný je podľa najvyššej hory Triglav vynímajúcej sa vo výške 2 864 m.n.m. Národný park je zároveň jediným svojho druhu v tejto krajine a jedným z najstarších v Európe.

Kranjska Gora

Keďže milujem alpské lyžovanie, tešilo ma, že bývame v Krajnskej Gore, kde sa organizujú medzinárodné lyžiarske preteky, vrátane Svetového pohára.

Je to naozaj krásne miesto. Pri večernej prechádzke sme sa ocitli medzi tradičnou horskou architektúrou, ktorá nás vtiahla do autentického života tejto časti Slovinska. Miestami som mala pocit, že sa nachádzame v malej rakúskej dedinke. Večer sme strávili pri dobrom jedle, pretože nasledujúci deň nás čakal výstup na štíty Východných Álp.

Julské Alpy

Parkovisko, ktoré slúži ako východiskový bod pre túru na Malú Mojstrovku, sa nachádza pri Vršičskom sedle, ktoré je najvyšším horským priesmykom v Slovinsku. Nachádza sa vo výške približne 1611 m.n.m. a umožňuje začať v relatívne vysokej nadmorskej výške.

Kľukatou cestou s panoramatickými výhľadmi sme stúpali autom do vysokého kopca. Po necelej pol hodine sme od teplej Krajnskej Gory prešli do chladného vysokohorského sedla. Parkovisko je doslova východiskovým bodom na trasu, ktorá začína hneď pri krajnici prudkým stúpaním do kopca. “Dychčali” sme už po pár metroch a každú chvíľu si robili prestávky na údajne jednoduchej ceste, ktorú zvládnu aj deti.

Hrubá kamenistá zem nás doviedla až k reťaziam do úzkeho priesmyku s výhľadom na široké okolie Julských Álp. Ani by ma nenapadlo, že sa tu na zelených plochách môžu pásť ovce. Na vrchol to po uvoľnených kameňoch bolo trochu namáhavé. Obehol nás pán s malou dcérou, a keď sme si to po takmer kolmej stene chceli strihnúť rovno na hor, tak nás trochu “vysmial”. Nakoniec sme kráčali pekne kľukato na vrchol, kde nás z jednej strany obklopovali oblaky a z tej druhej nekonečný výhľad do diaľky.

Túru sme si načasovali na sekundu presne, pretože pri aute začalo pršať, neskôr poriadne liať. Slovinsko nám, však prijalo. V Krajnskej Gore nebolo po daždi ani stopy. Ten sa spustil až potom, čo sme si pozreli celé okolie alpského jazera Jasna. Nachádza sa neďaleko mesta v nádhernej prírode popri priezračnej rieke Soča, ktorú sme sa chystali splaviť nasledujúci deň.

Mangartska cesta a na skok do Talianska

Po odchode z Krajnskej Gory sme cestou k raftingu na krátko opustili Slovinsko a zastavili za hranicou Talianska pri nádhernom jazere Lago del Predil. Prekvapilo ma, že sa v azúrovo-modrej vode obklopenej horami môžu ľudia pokojne kúpať. Nás odradila chladná voda, a tak sme pokračovali ďalej na juh k mestečku Bovec, odkiaľ nás čakal splav po rieke Soča.

Navigácia nás však nečakane zaviadla inou trasou, po úžasných zákrutách Mangartskej cesty. Bola som rada, že nesedím na mieste vodiča, ale tiež spokojná, že svoju úlohu zvládol dokonale. Jazdili sme po príkrych svahoch s tým najkrajším horským výhľadom. Mangartska cesta sa nachádza vo výške okolo 2 055 metrov a vedie takmer zarovno so štítmi hôr.

Rafting na rieke Soča

Splavovať slovinskú rieku som plánovala už pred rokmi. Program sa však zrušil a my sme vtedy vyrazili na sever, do Švédska.

V Bovci sme si zvolili Soča Splash, kde nám zhodou okolností pridelili českého inštruktora a celú výstroj. Mierna voda nás zastavila pri veľkej skale, kde vedúci prevrátili čln a povzbudzovali nás, aby sme sa po “šmýkľavke” odrazili do vody. Bolo to skvelé, navyše v nafukovacích vestách nás osviežujúca voda príjemne unášala na hladine.

Keď sa neskôr rieka viac rozbúrila, spadli sme všetci do raftu. Smiali sme sa na tom ako odtrhnutí z reťaze a na pár sekúnd ignorovali pokyny. Nakoniec na nás inštruktor začal kričať, aby sme sa spamätali a začali konečne pádlovať. Opustili sme sa smiechom v tej najmenej vhodnej chvíli. Všetko však dopadlo dobre a my sme na vode opäť zastavili. Skok z niekoľkometrovej skaly bol len pre odvážnych.

Mňa viac v tej chvíli napĺňalo nechať sa v leže unášať riekou potom, čo nás na konci inštruktor “vypustil” z lode. Bol to posledný zážitok v úžasnom Triglavskom národnom parku.

Hlavné mesto Slovinska

Do Ľubľany nám cesta z Julských Álp trvala okolo dvoch hodín. Večer sme vyrazili do mesta, ktoré žilo ručným nočným životom. Navštívili sme niekoľko borav a diskoték, kde sa zabávali extrémne mladí ľudia. Mala som pocit, že nemajú ani 18 rokov.

Slovinsko sme v posledný deň spoznávali pri mori v starobylom meste Piran. Po príchode a obhliadke Tartiniho námestia sme vyrazili k moru, kde som sa už nevedela dočkať. Kúpanie v Jadrane so západom slnka pri Duomo di San Giorgio bolo poslednou zastávkou na našej ceste.

Záver

Slovinsko bol môj ďalší sen, ktorý sa odohral nečakane, tak ako to mám rada. Pretože niekedy, ak na veci veľmi tlačíme, vzdialia sa príliš ďaleko.