Sicília: skryté poklady na pobreží Stredozemného mora

Pár dní pred odletom na ostrov Sicília vybuchla sopka Etna. Zdalo sa, že naša cesta po Ríme a Aténach opäť skonči ešte na Slovensku. Neskôr sme však zistili, že si Taliani na jej aktivitu už dávno zvykli.

>>> Okúzľujúce Primorsko patrí medzi obľúbené bulharské letoviská. Pozrite sa spolu s nami na to, čím každoročne láka čoraz viac dovolenkárov.

Agrigento

Hoci sme z Viedne prileteli do Catanie, zdržali sme sa tu len krátko. Na letisku sme si vyzdvihli auto a zamierili na juhozápad ostrova. Poloprázdna diaľnica viedla cez hornatú, vyprahnutú krajinu, kde sme v blízkosti miest míňali hordy odpadkov. Sklamalo ma, aká špinavá Sicília bola.

Zhruba po dvoch hodinách však naše auto stúpalo do vysokého kopca k historickému mestu Agrigento.

Valle dei Templi

Na zozname svetového dedičstva UNESCO stojí mnoho talianskych pamiatok, Údolie chrámov v Agrigente je však jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na svete.

Medzi obrovskými agáve a starými olivovníkmi, sme kráčali ku kamenným gréckym chrámom v rozľahlom parku Valle dei Templi. Videli sme tu pozostatky starovekých hrobiek a oltárov, ale aj úlomky mušlí, pohádzané po zemi. Pochádzajú z doby, kedy bola Sicília ešte pod hladinou mora.

Z Valle dei Templi sme odchádzali so západom slnka a s ním aj vítali nový deň.

Scala dei Turchi

Z Agrigenta sme vyrazili ešte pred svitaním k útesu – Scala dei Turchi. Táto fascinujúca prírodná formácia sa nachádza neďaleko mesta Realmonte na pobreží Stredozemného mora.

Prebrodili sme sa k nej popri rozpadnutom moste, kde nás na druhej strane čakal jemný povrch vápencového morského ílu – marl. Zostupoval v oblých terasách z vysokého kopca, ktorý pomaly osvetľovalo ranné slnko.

Útesy Scala dei Turchi sa tiahnu pozdĺž pobrežia a ich zvlnený tvar pripomína obrovské schody, po ktorých kedysi údajne vystupovali tureckí piráti.

Stretli sme sa tu so skupinkou Čechov a spolu si vychutnávali jedinečný okamih.

Syrakúzy

Ďalším bodom, ktoré sme na ostrove Sicília navštívili, bolo takmer najväčšie a najdôležitejšie miesto starovekého Grécka – Syrakúzy. Teploty sa tu šplhali vysoko nad 30 °C, a tak sme ráno začali v chladných útrobách zeme.

Catacombe di San Giovanni

Významné pohrebisko Sicílie leží pod syrakúzkym kostolom s históriou siahajúcou hlboko do ranokresťanského obdobia. Zo San Giovanni dnes ostali len vysoké múry a kamenná rozeta – ideálne miesto pre romantické svadby.

Z tohto kontrastu sme do Catacombe di San Giovanni vchádzali s prilbami na hlave spolu so sprievodcom. Viedol nás do podzemných chodieb a viacúrovňových komôr, kde navždy spočinuli kresťania v časoch veľkého prenasledovania.

V katakombách sa nachádzajú hrobky rodín a menšie výklenky pre jednotlivcov, zdobené skromnými symbolmi. Ľudské pozostatky sme tu takmer nevideli, pretože väčšinu z nich už dávno pohltila zem.

Parco della Neapolis

Len pár ulíc od Catacombe di San Giovanni leží rozľahlá oblasť Neapolis. Niektoré pamiatky v tomto archeologickom parku patria k najzachovalejším starovekým budovám v celom Stredomorí.

Parco della Neapolis ponúka rozsiahle kamenné náleziská, obklopené prírodou. Prechádzali sme cez ne úzkymi cestičkami od veľkých ruín po ohromný vápencový kameňolom Latomie del Paradiso. Starovekí Gréci používali tento masív na ťažbu, aby vystavali mesto Syrakúzy.

Obrovský priestor neskôr slúžil ako väzenie, kde počas Peloponézskej vojny mučili zajatcov. Ich hlasy sa tu kedysi ozývali úplne inak.

Orecchio di Dionisio

Ako sme kráčali ďalej, masívne kamene prekrývali cestu a my sme vonku počuli silný rachot. Pred obrovskou, umelo vytvorenou jaskyňou Orecchio di Dionisio ležali drevené dosky. Keď sme na ne skočili, dunivý zvuk sa ozýval nevedno kam.

Vstúpili sme do temnoty Dyonýzovho ucha. Skláňali sa nad nami oblé vysoké steny a staré legendy. Jedna z nich hovorí, že jaskyňu dal vyhĺbiť tyran Dionyzios, aby mohol odpočúvať väzňov. Toto miesto má totiž mimoriadne akustické vlastnosti, ktoré zosilňujú zvuky. Ak zašepkáte na jednom konci, váš hlas bude jasne počuť na tom druhom.

Teatro Greco

Od jaskýň sme sa parkom dostali k rozľahlému gréckemu divadlu Teatro Greco. Výborne zachovalé miesto postavili v 5. storočí pred n. l. s kapacitou približne 15 000 divákov. Dodnes sa používa na divadelné predstavenia a koncerty počas letných mesiacov. Každoročne hostí Syrakúzsky divadelný festival, kde sa hrajú staroveké grécke tragédie a komédie.

V parku Neapolis sme tiež videli rímsky anfiteáter, ktorý čiastočne vytesali do skaly, zvyšky starovekého chrámu Aretúsa a legendárnu Aretúsinu fontánu, ktorá podľa gréckej mytológie vznikla zo sĺz nymfy Aretúsy.

Výstup na Etnu

Sicília má jednu z najaktívnejších sopiek na svete. Erupcie sa vyskytujú pravidelne a často, preto odborníci jej existenciu dôkladne monitorujú. A to je tiež dôvod, prečo si z jej činnosti Taliani nerobia veľkú hlavu. Etna nebola vôbec v pláne, no od kedy som navštívila Island, začali ma sopky oveľa viac fascinovať.

Lístky na autobus Azienda Siciliana Trasporti, ktorý pravidelne vyráža z Catanie, sme si zakúpili v deň odchodu na poslednú chvíľu v Ticket office AST. Ušlo sa mi miesto pri okne a spolu s plným spojom sme vyrazili do pokojného a čistého mesta Nicolosi. Sicília, ktorú sme doposiaľ videli, bola jej úplným opakom. Zdalo sa, že je život pod rúškom nevyspytateľnej prírody akýsi pokornejší. V Nicolosi sme si dali kávu a croisant a pokračovali ďalej do vysokého kopca.

Asfaltová cesta sa vinula okolo domov, ktoré pohltili posledné erupcie. Bol to smutný pohľad na prírodu, ktorá si bez váhania razila vlastnú cestu. Časti budov trčali spod čiernej, stuhnutej lávy, takmer po celej ceste nahor.

Sicílska sopka

Parkovisko stálo vo výške 1900 m.n.m. uprostred menších kráterov. Hnedo-červenú zem pokrývali zhluky kontrastných kvetov, ktoré sme videli z lanovky cestou k miestu o 600 metrov vyššie.

Z okraja sopky sme videli široké okolie pod nami, ale aj dymiace krátery so sírnou pokrývkou za nami. Odtiaľto sme ďalej pokračovali pešo. Prvý kráter bol neuveriteľne vysoký. Keď sme naň šľapali vyzeralo to, akoby jeho vrchol ani neexistoval. Z kopcovitého nánosu jemných kamienkov sme sa cestou dole takmer šmýkali.

Kráter Cratere del Laghetto bol neďaleko. Mal výraznú farbu z oxidov železa a povrch teplý na dotyk. Z niektorých častí stúpala para, preto sme na druhú stranu prešli len po vyznačenom chodníku vo vnútornom okraji.

Kľukatá cesta ďalej, vyzerala ako mesačná krajina. Dostali sme sa ňou až k vyhliadke na na východnej strane Etny, kde vysoké steny obklopovali desiatky malých kráterov. Zdalo sa, že tu cesta končí, avšak tak ako iných, aj mňa lákalo vidieť ešte niečo viac.

Kráter Torre del Filosofo

Aj keď Torre del Filosofo nie je úplný vrchol Etny, odporúča sa navštíviť ho spolu so sprievodcom. Kráter sa skrýval za masívnym šedým nánosom.

Cesta po vysokom okraji vo mne vyvolávala obrovský strach. Keď som sa však cez neho pozrela, videla som len “veľký kopec piesku” a moja myseľ sa hneď upokojila. Kráčala som po dlhom vrchole až k nižšie položenému kráteru Torre del Filosofo. Mal tlmenú hnedo-červenú farbu a na dotyk z neho sálalo ohromné teplo. Pod povrchom stále prúdi láva, aj keď sa už nevie dostať von.

Zdržala som sa tu len veľmi krátko. Cestou dole som sa iba šmýkala. Po neistej zemi to inak ani nešlo. Napriek tomu, že som nemala veľa času a vybíjal sa mi mobil, stihla som pri parkovisku ešte kráter Silvestri a autobus späť do Catanie.