Čarovný Island: cesta naprieč sopečnou krajinou

Island bol mojou vysnívanou krajinou. Želala som si prežiť ho s niekým na koho sa budem môcť spoľahnúť v akejkoľvek situácii a s kým sa budem cítiť bezpečne.

Na vulkanický ostrov sme vyrazili dvaja na začiatku jari. Na niektorých miestach sme sa často ocitli úplne sami v okamihoch, ktoré vie naplánovať len sám život.

A tak, ako iné tajomstvá, aj polárna žiara ostala pred nami skrytá. Tú som paradoxne videla takmer o dva roky neskôr doma na Slovensku.

>>> Spoznajte spolu s nami cestu k rajským ostrovom v srdci Indického oceánu. Letieť budeme na trase Maldivy z Bratislavy.

Ako sme sa dostali do vysnívanej krajiny Island

Na Island sme vyrazili z Viedenského letiska Schwechat v skorých ranných hodinách. Moje úžasné predstavy v okamihu zmazal prílet do pochmúrnej a upršanej krajiny. Až šialený vietor vonku vo mne vzbudil starý záujem.

Ako prvé sme vyzdvihli auto v požičovni Blue Rental neďaleko letiska. Biela Dacia Duster sa na parkovisku jemne kolísala sem a tam, čo znamenalo len jedno – že nás čaká nezabudnuteľné islandské dobrodružstvo.

Všetky cesty a ich uzávery sme sledovali na oficiálnej stránke Islandu. Na väčšine parkovísk sme stáli zdarma, inde zaplatili kartou. Vyrazili sme južnou trasou po veľkom okruhu, kde nás čakalo výnimočných osem dní.

Kde sme na Islande spali

Ubytovanie na Islande je pomerne drahé, to však neplatí pre cesty mimo hlavnú sezónu. Jedna noc nás stála od 60 po 85 eur pre dve osoby. Keďže sme sa plánovali presúvať, spať sme museli vždy na inom mieste. Okrem prvého ubytovania sme všetky ostatné rezervovali v daný deň ráno počas cesty. Málo ľudí znamenalo tiež viac možností.

Spali sme v hosteloch so súkromnou izbou. Každé miesto dýchalo čistotou a teplom. Jediné, čo nás prekvapilo, bol zápach z kohútikov. Pretože síra sa na Islande uvoľňuje z geotermálnych zdrojov. Nízke hladiny však robia vodu bezpečnou na kúpanie aj pitie.

Prvý deň – upršaný Island a kúpanie v horúcom prameni

Po vyzdvinhutí auta a zastávke v potravinách, kde mali ten najlahodnejší skyr, sme vyrazili k Národnému parku Thingvellir. Nachádza sa medzi dvoma tektonickými doskami v objatí vulkanických skál, kde cez pukliny preteká ľadová voda veľkého vodopádu Öxarárfoss. Stáli sme pri ňom úplne blízko, takmer na dosah ruky.

Park je súčasťou Golden Circle, tak ako geotermálna oblasť Hot Springs, kde sa nachádza najznámejší gejzír. Cesta vedie po úzkom drevenom chodníku medzi bublajúcou vodou a oblakmi pary. Strokkur vybuchuje každých 5 až 10 minút do výšky okolo 20 metrov, no nám sa ho nepodarilo úplne zachytiť. Lejak nedovolil zdržať sa dlhšie.

Sklamanie z daždivého Islandu sa s blížiacim večerom zmiernilo v horúcom prameni Secret Lagoon. Aj keď sa mi kúpanie v tomto počasí spočiatku nepozdávalo, bol to ukľudňujúci zážitok. Studený dážď nám osviežil tvár a v tichu sme počuli len kvapky dopadajúce na hladinu a neďaleký bublajúci gejzír.

Druhý deň – obrovské vodopády a prvý ľadovec

Vždy sme sa snažili vyraziť skoro ráno a naplno využiť celý deň. Seljalandsfoss sme z rovinatej krajiny videli už z diaľky. Voda tu steká z impozantnej výšky 60-tich metrov a dostali sme sa naozaj blízko, mokrým chodníkom cez vyhĺbenú ochodzu za ním.

Aj keď mal Seljalandsfoss svoje čaro, neprekonal ohromulúcu silu vody majestátneho vodopádu Skógafoss. Prestavte si, že stojíte absolútne blízko pri obrovskej mase vody, ktorá hlučne práši vodu do širokého okolia. Po pravej strane viedli schody na vrchol vodopádu a malú vyhliadku, ktorá vôbec nenaznačovala tomu, aké divadlo sa odohráva pod ňou.

Ľadovec Sólheimajökull sme zbadali náhodou z diaľky a hneď zatočili smerom k nemu. Ten spontánny moment ma veľmi potešil. Masív poprášený popolom vyzeral presne tak, ako to fotograf Yann Arthus-Bertrand opísal vo svojom dokumente Home.

Bohatá krajina južného ostrova nás zlákala dramatickým útesom Dyrhólaey, ktorý sa vyníma vo výške asi 120 metrov. Čiernu pláž pod ním zahalila hmla a pridala na temnej atmosfére tohoto miesta. Pozreli sme si ju od kostolíka Víkurkirkja z druhej strany, kde vlny hlasito narážali na široké pobrežie a vysoké skaly vystupujúce z vody.

Tretí deň – Island v znamení ľadu

Náš deň sme začali pri čadičovom vodopáde Svartifoss. Za krátko sme sa medzi skalami ocitli úplne sami s veľkými chumáčmi snehových vločiek. S čiernym kameňom tvorili jemné vankúšiky dokonalý kontrast. Zdalo sa, akoby tá chvíľa patrila len nám.

Svínafellsjökull bol druhý ľadovec, ktorý sme na Islande navštívili. Kráčali sme k nemu po čiernej zemi s úžasom v očiach. Dokonale čistá príroda, zátoka s kusmi ľadu a obrovský masív priamo pred nami.

Na jazere Fjallsárlón zas vládlo absolútne ticho. Bol to veľmi zvláštny pocit. Celá niekoľko kilometrová oblasť patrila zamrznutej krajine, tak ako Diamond Beach, kde boli kúsky ľadu rozosiate po čiernom piesku.

Na druhej strane pláže sa pri úpätí najväčšieho ľadovca v Európe Vatnajökull nachádzalo jazero Jökulsárlón. Plávali tu obrovské masívy modrého ľadu, medzi ktorými sa nám podarilo zahliadnuť prvého tuleňa.

Z Jökulsárlónu nás čakala dlhá dvojhodinová cesta na juhozápad ostrova. Obklopovali nás vysoké výbežky, ktoré vyzerali, ako by ich niekto nakreslil ceruzkou. Elektronická hudba dokonale vykresľovala tieto epické momenty až k bazénu s termálnou vodou.

Romantické miesto Djúpavogskörin sa ukrývalo za malou skalou s výhľadom na večerné more. Voda bola však príliš horúca, tak sme tu ostali len chvíľu.

Štvrtý deň – bláznivé farby a fantasy Island

Zobudili sme sa do mrazivého rána s nádhernou modrou oblohou. Fjordy obklopovali rybársku dedinu Djúpivogur takmer z každej strany a my sme pokračovali ďalej na sever k oranžovému majáku Hafnarnesviti. Pripadal mi ako z rozprávky o Alici v krajine zázrakov.

Bol rovnako bláznivý ako okolie luterálneho kostola Seyðisfjarðarkirkja s ikonickým dúhovým chodníkom. Cestou sem sme videli niekoľko vodopádov a panoramatický výhľad Seyðisfjarðarvegur, ktorý sa kľukatil do hlbokého údolia.

Odtiaľto sme vyrazili späť do vnútrozemia a hľadali kaňon Stuðlagil. Šmykľavým chodníkom sme míňali takmer zmrznutý vodopád Stuðlafoss. Voda tu padala cez vysoké čadičové stĺpy, ktoré nám kaňon Stuðlagil predstavil v plnej kráse. Vlnili sa i stáli rovno ako vysokí obri strážiaci rieku Jökulsá a Brú.

Do geotermálnej oblasti Mývatn sme vchádzali so západom slnka a náš výhľad bol ako z fantasy filmu. Cesta sa vinula v miernom stúpaní medzi oblými kopcami sopky Námafjall, z ktorej kde tu vychádzala para. Hudba naďalej búšila rovnako ako moje srdce.

Deň sme zakončili v prírodných termálnych kúpeľoch Mývatn Nature Baths s pastelovo modrou vodou. Čakal nás tu romantický západ slnka s výhľadom na jazero a Skútustaðir farmers guesthouse uprostred malých kráterov.

Piaty deň – geotermálna oblasť Hverir a zmrznutá krajina

Po tradičných islandských raňajkách sme v slnečnom počasí míňali lávové polia až k veľkému kráteru Hverfjall. Stúpali sme k strmému asi 400 metrov vysokému okraju niečoho, čo vyzeralo ako obrovská kopa čierneho štrku. Ponúkol nám však výhľad na celé okolie Mýtvatnu.

Lávovú jaskyňu Grjótagjá sme našli neďaleko cestou na sever. Z dlhej praskliny v zemi stúpala para horúcej 45 stupňovej vody.

Geotermálna oblasť Hverir, plná blata, oranžovo-červených a modrých odtieňov, sa mi páčila najviac. Leží v blízkosti sopky Námafjall a vládne tu nepríjemný zápach po zhnitých vajciach. Pripadala mi ako z iného sveta, kde si vriace bahenné jazierka, parné prieduchy a sírne usadeniny žijú svojim vlastným životom.

Mimo Hveriru zem pomaly chladla a nás opäť čakal sneh a ľad. S oblasťou Mývatn sme sa rozlúčili na sklonku dňa cestou k vodopádu Dettifoss. Všetko okolo neho pokrýval ľad: chodník, zábradlie aj každú jednu rastlinu. Mýtvatn už nemohol byť viac surrealistický.

Šiesty deň – “jednosmerka” v tuneli a azúrovo modrá voda

Na šiesty deň ma prepadal nepríjemný pocit, že to najlepšie už máme za sebou a náš výlet sa pomaly blíži ku koncu. Zdalo sa, že zaujímavých miest ubúda, no krajina za oknami rozprávala svoj vlastný príbeh. Prekvapili nás neobyčajné kontrasty rovinatého pobrežia a obrovských kopcov z vulkanickej horniny.

Nečakane sme sa ocitli v zvláštnom tuneli. Mal len jeden pruh a niekoľko výklenkov, ktorými sme sa vyhýbali oproti idúcim autám. Pripadalo mi to také jednoduché a praktické.

Po dlhej ceste sme konečne zastavili pri sopečnom kráteri Grábrók. Hnedočervenú zem striedal zelený mach a množstvo drevených schodíkov.

Azúrovo-modrá voda v Barnafoss neuveriteľne šumela v hlbokých kaňonoch, ktoré sa náhlili do rozsiahleho koryta. Zdalo sa mi, že slnko tu zapadá akosi pomalšie, pretože oranžové odtiene nás sprevádzali až k Guesthouse Steindórsstadir, ktorý vyzeral ako malý domček v prérii.

Siedmy deň – polostrov Snæfellsnes

Na posledný deň v prírode sme si vybrali polostrov Snæfellsnes v západnej časti Islandu. Vyrazili sme od starých termálnych kúpeľov Snorralaug ku bazaltovým stĺpom Gerðuberg Cliffs. Tiahnu sa pozdĺž 500 metrového útesu v impozantnej výške 12 až 14 metrov. Vyšplhali sme sa až nahor k takmer rovnej terase, ktorá vznikla v dôsledku sopečnej činnosti.

Polostrov sme objavovali z južnej strany od pláže Ytri Tunga, kde sa zdržuje kolónia tuleňov. Odpočívajú tu na skalách a vo vode medzi šmykľavými hustými riasami. Čierny povrch ostro konrastoval so svetlým pieskom, na ktorom sa povaľovali obrovské kosti veľryby.

V podobnom prostredí sme narazili na čierny kostolík Búðakirkja. Záhadnú atmosféru ešte viac umocnilo pochmúrne počasie. Stavbu lemuje machom pokrytý kameň, ktorý sa končí pri kontasrtnej bielej bráne.

Cesta nás neustále viedla po pobreží, kde bohaté lávové útvary prerezávali hlboké dutiny a strážili staré vraky lodí až k hore Kirkjufell, ktorá bola jednou z posledných prírodných miest, ktoré sme na vulkanickom ostrove videli.

Posledný deň – Reykjavík a rozlúčka s Islandom

Aj keď Reykjavík len z ťažka konkuroval prírode, akú sme doposiaľ videli, aj on mal svoje jedinečné čaro, zahalené do hmlistého počasia. V hlavnom meste sme vrátili auto, odložili batožinu a v stánku Bæjarins Beztu Pylsur ochutnali povestný hot-dog s troma omáčkami a cibuľkou, ktorý bol naozaj výborný.

Najlepší hot-dog v meste, ako v preklade Bæjarins Beztu Pylsur znamená, sa nachádza v blízkosti koncertnej haly Harpa. Celopresklenná architektúta vyzerala z vnútra ako moderný a živý úľ.

Chodník po severnom pobreží nás priviedol k soche Sun Voyager, symbolu Reykjavíku v tvare lode. A živé uličky mesta k rušnej Rainbow Street. Ľudia boli milí, usmievaví a nápomocní na každom mieste, ktoré sme na vulkanickom ostrove navštívili.

Rainbow Street pokračovala dlhou ulicou Skólavörðustígur ku kostolu Hallgrímskirkja, ktorú hravo lemovali petrofarebné domy s bielymi okennými rámami. Namiesto omietky mali zvlnené plechy natreté rôznymi farbami alebo street artovými maľbami. Vstup do kostola strážila socha vikinga Leifa Eriksona, ktorý ako prvý zakotvil svoje lode v Severnej Amerike. Prečítajte si o ňom v knihe Ako Island zmenil svet a dozviete sa aj to, prečo chlad pomáha severanom dožiť sa vysokého veku. Reykjavík sme si obzreli zo 75 metrovej výšky a zamávali Islandu na rozlúčku.

Počas cesty sme priebežne zastavovali na ďalších rôznych miestach a kochali sa nádhernou prírodou. Všetky neobyčajné západy slnka a nečakané okamihy lahodili mojej duši. Veci sa akosi poskladali do tých správnych momentov aj bez našich veľkých plánov.

Záver

Island vo mne zanechal veľa pocitov. Je miestom, kde by som sa kedykoľvek vrátila späť. Naučil ma veľa o ľuďoch a o tom, že najlepším rozhodnutím je vychutnať si prítomný okamih a príliš sa nad životom nerozmýšľať. Pretože počúvať svoje srdce je niekedy jedna z najdôležitejších vecí.