Toskánsko: malebný taliansky región

Po dlhých mesiacoch strávených doma som túžila niekam cestovať. Toskánsko s partiou ľudí, kde sa smiech ozýva z každého rohu, bolo priam ideálnou voľbou.

Leteli sme z Budapešti do Bologni a vyzdvihli auto. V Lancii Ypsilon sme to traja vzadu museli trochu vymyslieť. Cestou sme sa zabávali a striedavo opierali. Na krátke presuny nám však malé auto bohate stačilo.

Vyrazili sme smerom na juh k vinárskemu regiónu, kde nás čakala nádherná cesta po Chiantigiana Road. Vedie cez malebný región medzi Florenciou a Sienou. Z kopcovitej krajiny vyskúkali tradičné kamenné dediny, ktoré lemovali štíhle cyprusy. Toskánsko vyzeralo presne tak, ako na ikonických fotografiách.

>>> Ak sa plánujete zastaviť aj v Ríme, nechajte sa inšpirovať sprievodcom za tým najlepším, čo Rím ponúka.

Toskánsko – región Chianti

Región Chianti na mňa pôsobil pokojne a jeho pôvab sa rozliehal do ďaleka. Jednou z prvých zastávok na ceste bolo jedlo. Našim cieľom sa stali tradičné trattatórie. Vždy sme sa však riadili poobednou siesou, ktorá začínala okolo druhej hodiny. Páčila sa mi ich neformálnosť a elegancia zároveň. V Osteria Le Panzanelle sme si prestreli na kolena obrúsok a nechali sa vtiahnuť do autentickej atmosféry, kde si miestni vychutnávajú každé sústo tak, ako by bolo nekonečnou oslavou života.

S príchodom na ubytovanie ma z diaľky omámila krása opástva Badia di Passignano. Spali sme na tom najčarovnejšom mieste. Cesta viedla do údolia po kamennom moste k dlhej aleji, ktorú obklopovali nekonečné rady viniča. Ostane však iba v mojej mysli. Keď sme sa ju chystali odfotiť, stretli sme rodinku diviakov a nikomu sa už výjsť z auta askosi nechcelo.

Nasledujúce dni sme si Badia di Passignano vychutnali v letnom šere po západe slnka s tradičným vínom v ruke. V Divino trrace on Chianti nás usadili pod výhonky viniča a obsluhovali s tým najláskavejším úsmevom.

Parco fluviale dell’Elsa

Aby sme sa vyhli popoludňajšiemu slnku, nasledujúci deň sme začali v Parco fluviale dell’Elsa. Toskánsko má niekoľko prírodných parkov. Azúrové vody sa nachádzajú severne od Sieny pozdĺž rieky Elsa. Pretkaný chodníkmi, vodopádmi a kaskádami sa podobá Plitvickým jazerám v Chorvátsku.

Z parku sme vyrazili k historickej Siene, kde sa 17 contrad pripravovalo na historický pretek. Kamenné mesto sa týči na vysokom kopci, v preklade veľmi strmom kopci :). Naším cieľom ale nebolo odškrtať si všetky miesta v intinerári, ale nasávať atmosféru a vychutnať si “dolce far niente”.

Palio di Siena

Z križovatky na vrchole na nás z uličky vykúkala vysoká veža Torre del Mangia. Stojí na vejárovitom námestí Piazza del Campo, ktoré v čase nášho príchodu lemovali drevené tribúny. Mesto sa pripravovalo na tradičné konské preteky Palio di Siena a dnes sa mala konať skúšobná jazda.

Taliani sa v meste plnom farebných vlajok contrad zhromažďovali v skupinách, zabávali a spievali na plné hrdlo. Každá contrada, čiže historická časť mesta, má svoj vlastný znak, vlajku a tradície. Stali sa známe najmä vďaka Palio di Siena, ktorý sa tu koná dvakrát ročne.

Keďže v tom čase prebiehal aj futbal, rozhodli sme sa rozdeliť. Mužská časť sledovala prenos v podniku a my sme sa nečakane ocitli s aperolom v ruke na námestí, ktoré sa napĺňalo davom. Mali sme chuť zdieľať zážitky so zvyškom partie, ale oni mali svoje vlastné. Ulicami Sieny totiž k námestiu prechádzali kone s obrovským zástupom jednotlivých contrad. Taliani hlasito spievali až k Piazza del Campo, kde sme čakali my. Tribúny sa zapĺňali contradami, ktoré na seba pokrikovali hlbokým spevom. Zažili sme dynamickú atmosféru pravého Talianska.

Výstrely oznamovali začiatok a z Palazzo Pubblico vyštarovali neosedlané kone s farebnými jazdcami. Po pár kolečkách sa v sekunde celá sláva skončila a ľudia sa opäť rozpŕchli do ulíc. Stretli sme sa so zvyškom partie a v talianskych oslavách pri západe slnka opúšťali idylické mesto Siena.

Malebné údolie Val d’Orcia

Staré dediny, vinice a olivové háje sa rozprestierali všade okolo. Pre ticho a pokoj, ktoré vládne pri kamennej kaplnke Cappella della Madonna di Vitaleta, je to jedno z najfotografovanejších miest v Toskánsku.

Val d’Orcia je tiež miestom, kde Maximus (Russell Crowe) kráča po poliach k svojmu domu. Od scén z Gladiátora sme sa vybrali k malému mestu Pienza. Úzke uličky zdobili rozmanité kvetiny a vysoké steny nám poskytli príjemný chládok. Prechádzali sme nimi bezcieľne a bez náhlenia, vychutnávali si gelato z kovových nádob.

Nastal však čas rozlúčiť sa s miestami, kde pookriala duša. Sadli sme si na vysoký kopec a uprostred prírody sledovali, ako sa nad kľukatou cestou lemovanou stromami svetlo pomaly schováva za obzor. Západ slnka nad Baccoleno bol jeden z najkrajších zážitkov v Chianti.

Toskánsko – Florencia

Na umenie tohto mesta som sa tešila. Bola som tu už pred pár rokmi mimo sezónu. Od pokojného Chianti bola však dnes Florencia skokom do masy turistov.

Prechádzali sme kolískou renesancie k námestiu a vymieňali si príbehy o starých majstroch. Florencia dýcha umením od historických budov po takmer živé sochy v galérii Uffizi. Impozantnú katedrálu Santa Maria del Fiore sme si obzreli zo spodu aj z výšky. Do detailov vypracované priečelie zdobili sochy a farebný mramorový obklad, ktorý je jeden z najkrajších príkladov novogotického štýlu.

Na streche View on Art Rooftop Cocktail Bar nás obsluha usadila úplne na kraj, takže sme mali najkrajší výhľad, ale aj ten najdrahší aperol vôbec. Užili sme si však oboje.

Na ceste k autu vládlo vonku úmorné teplo. Kráčali sme každý svojím tempom, až nás zastavila akási žena. Vraj sa máme držať spolu a dať si pozor na veci, pretože nás niekto sleduje.

Na námestie Piazzale Michelangelo sme však doviezli bezpečne. Podvečer sme si Florenciu vychutnali z vysokého kopca. V dave a šume sa ale stieralo čaro zapadajúceho slnka. Ale tak to už vo veľkých mestách býva.

Toskánsko – Bologna

Tak ako vo Florencii, aj v Bologni som sa ocitla po druhýkrát. Avšak mne v tomto meste jednoducho niečo chýba.

Na piaty deň nášho výletu mi v Bologni bolo trochu chladno. Pod šaty som si obliekla krátke legíny, ktoré ale neostali dlho skryté. Pri vchode do Basilici di San Petronio stála “mravnostná polícia” a moje legíny putovali až ku kolenám.

Bazilika bola ohromujúca zvnútra, a ešte viac zvonku. Žiadnu väčšiu som doposiaľ nevidela. Prechádzka mestom cez nekonečné arkády nás doviedla späť k námestiu Piazza Maggiore. Krytá chodba so štyrmi rohmi sa nachádza v loggii Palazzo del Podestà a má jednu akustickú zvláštnosť. Ak zašepkáte do rohu, zvuk sa oblúkom prenesie k opačnému, kde ho môže počuť druhá osoba.

Deň sme ukončili na poslednej spoločnej večeri v malej benátskej štvrti “little Venice”. V Trattoria “La Finestrella” mi okrem Osteria Le Panzanelle v prvý deň chutilo najviac. Po večeri sme sa ešte prešli námestím Piazza Maggiore, kde sa práve konal filmový festival a mne sa po prvýkrát nechcelo z Bologne odísť. Skoro ráno však polovicu z nás čakal let do Ríma.

“Omnia viae Romam ducunt”

Z 2-hodinového prestupu sa stalo viac ako 10 hodín, a tak sme mohli na ceste domov zažiť aj kúsok Ríma. Vnútroštátny let sa mi celkom páčil, v lietadle hrala hudba a starší stevardi boli prirodzene milí a láskaví. Pán v ulične po prílete vstal a sám od seba vytiahol z úložného priestoru moju batožinu a podal mi ju do ruky.

Letisko v Ríme mi pripadalo obrovské. Nechali sme si tam batožinu a autobusom sa odviezli do centra. Šialená zápcha na ceste predznamenala masy turistov v uliciach. Keď sme prišli na námestie pred Baziliku Svätého Petra, na prvú mi nedoplo, že stojíme v najmenšom štáte na svete.

Z Vatikánu sme postupne prechádzali popri Anjelskom hrade Castel Sant’Angelo a Fontáne di Trevi, kde sme sa ocitli zaseknutí v dave medzi žiadosťou o ruku a stovkami fotoaparátov. Malá prestávka na obed v Le Lanterne teda padla úplne vhod. Hoci bol Rím najdrahšou položkou na našom výlete, poslenú návštevu v trattaórii sme si užili výborným talianskym jedlom s príjemnou atmosférou.

V Ríme sme ešte videli niekoľko známych pamiatok spolu s Koloseom a Forum Romanum, historickým námestím, z ktorého sú dnes iba ruiny.

Únava nám spolu s teplom a pretlakom ľudí vzala aj poslednú energiu. Napriek tomu ma teší, že som aspoň na chvíľu mohla vstúpiť do večného mesta.

Záver

Toskánsko sme si užili pozvoľna. Sledovali západy slnka, poobednú siestu, vychutnávali tradičné jedlo, ale najmä nechali sa unášať životom na čarovných miestach, kde ľudia oslavujú každý prítomný okamih.